Naozaj, stačí len myšlienka !

Autor: Laura Vantová | 20.5.2011 o 22:58 | (upravené 20.5.2011 o 23:26) Karma článku: 5,35 | Prečítané:  1141x

Neviem presne pomenovať aký jav nastáva vtedy a aké reakcie sa dejú v mozgu človeka, keď si na niečo spomenie. Čo bolo dávno pradávano. A aj tak ho stále niečo bolí. Niečo ho zamrzelo. Hovorí sa, že čas je najlepší lekár (myslím si, že aj psychiater). Ale z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že to tak nie je. Alebo skôr sa čas nenaučil podávať elektroškoky vďaka ktorým by sme zabudli (teda aspoň ja).

PRÍPAD ČÍSLO JEDEN: MAMA

Je zaujímavé ako automaticky si každý myslí, že všetci, čo chodia po tejto zemi majú rodičov. Samozrejme, je pravda, že každý z nás nejakých rodičov má, ale... Ale čo ak nežijú s nami, nepoznáme ich, zomreli ?

Ťažko sa mi to píše, ale o svoju mamu som prišla. Žije, ale nie je. Vymizla z môjho života tak rýchlo ako sa len dalo a zostalo mi po nej len mizivé výživné. Veď prečo nie ? Nikdy nechcela mať deti, tak prečo by sa so mnou zahadzovala ?

Bolelo to a bolí to stále, že sa na mňa ľudia pozerajú ako na odľuda vtedy, keď sa o mne dozvedia, že moja mama žije, ale nerozprávali sme sa spolu takmer trinásť rokov, lebo nebola snaha. Prišiel nový muž (veľmi rýchlo ju prešlo, že toho prvého pochovala dosť rýchlo), jeho deti, ktoré boli prednejšie ako jej deti a mamona. Hmmm, hlas krvi tentoraz akosi stíchol a nezavolal. Toť asi všetko k tomu. Milujem svoju mamu aj keď je to v podstate už cudzia osoba. Veď roky sú roky, ale rany sa nezahojili. A mám taký pocit, že ani nezahoja. Lebo mama je len jedna, navždy aj bude.

PRÍPAD ČÍSLO DVA: BAGRISTA

Klasika- zoznámenie, pár drinkov, spoločná káva, večera. V jednoduchosti dnes už bývalý priateľ. Veľmi, veľmi túžil po vzťahu, dokonca sa chcel ženiť. Lenže v mojej hlave svadobné zvony nezazvonili. A to nezniesol. Uznávam, staral sa, volal, písal, chodil... ALE ! Ale, čo ak vás niekto núti k niečomu o čom nie ste presvedčený ani vy sám, že to naozaj chcete ? Zostáva vám jediná možnosť: ROZCHOD ! Ten už hladko neprebiehal a zrazu zo všetkých milujem ťa, chýbaš mi a neviem čoho boli samé nezverejniteľné slová, lebo ja som tá krava, ktorá si ho nechcela vziať (nevadí, že som mala iba dvadsať, on to aj tak nepochopil).

Dnes sa so mnou nerozpráva, nezdravíme sa a keď ma niekde uvidí, tvári sa, že tam nie som. Ale potajme otáča hlavu, keď si myslí, že sa nepozerám (vďaka Bohu za všímavé kamarátky).  Lenže mňa akosi bolí, že po tom všetkom naozaj nemôže padnúť ani jedno AHOJ, ktoré by v jeho prípade znamenalo asi koniec sveta. Mrzí ma to, že sa ho nemôžem spýtať ako sa má. Alebo čo má nové. Alebo hocičo. Jednoducho len by som chcela vedieť, že sa má dobre. Koľkokrát si na to spomeniem, tak toľkokrát ma zabolí paradox, ako sa z lásky môže stáť nenávisť. A to je silná šálka kávy, dámy a páni. Tá moja je dokonca dokonale neosladená.

PRÍPAD ČÍSLO TRI: NAJLEPŠIA KAMARÁTKA

Keď tak teraz len tak sedíme pri káve alebo hocičom inom a rozoberáme so sestrou (ženou, s ktorou ma síce nič pokrvné nespája, ale ľúbime sa viac ako naozajstné sestry) všetko, čo sa v našich životoch stalo, uvedomujeme si, že máme v podstate šťastie, že sme na seba narazili. Ono to je už inak ako to bolo kedysi, keď sme sa ešte nepoznali. Čudné je, že v našich životoch sa takmer všetko vyvíja akpsi rovnako. Už sme si zvykli spolu plakať, spolu sa smiať (na hocičom), spolu mať depku, spolu nakupovať. Zvykli sme si na všetko. Veď aj spolu bývame ! Dokonca sme už v takom štádiu, že keď mi večer pred spaním vylieva svoje srdce o tom, ako sa ešte musí nájsť a ja namiesto toho počujem, že sa musí najesť (o polnoci !), tak ju samozrejme podporím, že teda som aj ja hladná, poďme jesť, neurazí sa. Len sa smeje ako divá. Niekedy aj do druhej ráno.

Ale nebolo to vždy tak. Mojim životom prešlo mnoho pseudokamarátok, ktoré sa iba tvárili ako kamarátky (ale veď zase komu sa to ešte nestalo ?). Bolelo a bolí, keď si spomeniem ako slepo som verila niekomu, kto to podlo zradil. Myslím, že je zbytočné to viac rozpitvávať. Len mi často príde ľúto, že už nie je pri mne a že to muselo byť tak ako to bolo. Bolelo a stále bolí. Lebo áno, kamarátky len tak na stromoch nerastú.

Týmto som len chcela vyvrátiť poslednú myšlienku, ktorá vznikla v našej skromnej domácnosti o tom, ako by mal fungovať ľudský mozog, že by si mal pamätať len to pekné a to zlé nejako separovať rovno do koša. Neviem, ale akosi to nejde, aby som sa s tou myšleinkou stotožnila. Ak by človek netrpel a nemal by aj tie negatívne skúsenosti s týmto svetom asi by na konci svojho života nikdy neveril, že niekedy žil. Lebo aj bolesť patrí k životu rovnako ako radosť.

P.S.: Darmo je čas najlepší lekár, ale niektoré veci bolia, mrzia a nevieme sa s nimi stotožniť ani po rokoch. A to nemusia byť ani hmotné. Naozaj, stačí len myšlienka !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?