Myšlienky nelomcovali len mojími zmyslami ale aj celým telom. Nedokázala som vnímať realitu ani nikoho naokolo kto sa mi snažil pomôcť. Dostať sa z najhoršieho. Ten, kto hovorí, že prežiť sa dá všetko je blázon. Alebo radšej poloblázon. Dá sa. Ale s akými následkami ?
Ešte stále mi nedochádza prečo práve ON! Áno, áno zmierim sa s tým raz, ale kedy a ako ? Každá myšlienka, spomienka, pocit, ktorá mnou za uplynulé dva dni prešla bolela ako by ma niekto kopal do hrude. Viem rozlíšiť bolesť od bolesti. Svojho času mi malíček visel len na dvoch nervoch.
Neviem si presne spomenúť kedy, kto a ako mi včera podla niečo na spanie. Nepamätam si to. Ale zaspala som. A práve v tejto chvíli to neľutujem. Niekto mi naozaj chcel len dobre.
Videla som Mateja. V jeho obľúbenom svetríku na prúžky, ktorý dostal práve odo mňa. Cítiila som jeho vôňu, keď sa ku mne priblížiť, objal ma a do vlasov zašepkal:
"Ahoj Larvá !"
Vedela som, že je to on. Nikto mi takto nerobil napriek. Nehral sa s mojim menom. Ale on mohol. On mohol všetko.
"Ako sa máš ?", opýtala som sa veľmi, ale veľmi opatrne. Nechcela som totiž, aby mi narýchlo odpovedal a zmizol.
"Mám sa fajn, nebo je krásne", povedal a usmial sa. Nestrácal na optimizme.
"Prečo si mi toto urobil ?", slzy sa mi začali tlačiť do očí.
"Nechcel som, nebola to moja vina."
"Veď hej, viem, viem", nedokážem už zabrániť prívalu emócií.
"Laura, niečo medzi nami zostalo nedoriešené", povedal to pomaly, precítene. Tak ako som ho ešte nikdy nevidela rozprávať.
"Psst, teraz nerozprávaj. Teraz si len chcem vychutnávať, že si tu. Tu pri mne."
"Musím ísť, ale predtým mi sľúb, že pre mňa ešte naposledy niečo urobíš !"
"Nie, nechoď."
"Laura !"
"Fajn, hovor."
"Pamätáš si na tú drevenú truhličku, ktorú som si ti kedysi kúpil v Brne? Tú, ktorú si tak milovala a nechcela si ju pustiť z dohľadu ?"
"Áno, samozrejme, že si ju pamätám. Milovala som ju, veď bola ružová."
Usmial sa. Dobre vedel, že ružovú milujem. Vedel, že tam mám poukladané všetky spomienky, ktoré nás spájali na dlhý čas a aj spájať budú.
"Vieš presne kde je tá truhlička. Len ju otvor. Je tam niečo pre teba. Nepýtaj sa čo, to zistíš."
Plakala som. Slza sa vykotúľala aj z jeho oka.
"Viem, že to budeš nosiť a že sa ti to bude páčiť. Je to pre teba. Odo mňa. Navždy. Niečo, čo som ti chcel dať už dávno. Niečo, čo som mal urobiť už dávno. Len som nestihol."
Nedokázala som povedať ani slovo. Priblížil sa ku mne, objal ma. Naposledy som sa nadýchla jeho vône. Vždy som ju milovala. Voňal mi ako bábätko. Krásne, nevinne a čisto.
Odišiel. Odišiel. Odišiel.
Zobudila som sa. Vedela som, že to bol iba sen, Krásny, veľmi živý sen. Dala by som čokoľvek za to, aby to bola realita. Pomaly som vstala, zasvietila a uvidela som ju. Ružovú truhličku. Vzala som ju a položila na kolená. Bála som sa ju otvoriť, nevedela som, čo ma čaká.
Neviem ako som prekonala všetko, čo sa vo mne vtedy dialo, ale otvorila som ju. Na kope našich spomienok, fotiek a všetkého, čo bolo len medzi nami bola položená malá krabička. V tvare opice. Moje obľúbené zviera ! Zasa ma dostal ! Ešte stále mi nedochádzalo koľká bije.
Vzala som opicu do rúk a otvorila ju. Vypadol z nej malý, ružový lístok a odkryl prsteň. Prekrásny. Najkrasnejší na svete. Rozhodla som sa začať lístkom. Jeho kostrbatým, ale pre mňa najoriginálnejším písmom tam stálo:
MILUJEM ŤA. VIEŠ TO. NAOZAJ CHCEM S TEBOU ŽIŤ.
PROSÍM, VYDÁŠ SA ZA MŇA ?
Plakala som, zase. Ale nastokla som si zásnubný prsteň na prst. Ruku som si pritisla bližšie k tvári, aby som pocítila to posledné, čo mi Matej zanechal a do tmy zašepkala:
"ÁNO."